Francúzska kinematografia predstavuje jeden z najvplyvnejších pilierov svetovej kultúry, pričom jej dejiny sú prakticky dejinami filmu samotného. Všetko sa začalo 28. decembra 1895 v parížskom Grand Café, kde bratia Lumièrovci uskutočnili prvé verejné premietanie, čím definovali film ako technický záznam reality. Paralelne s nimi však Georges Méliès objavil rozprávačský a trikový potenciál média, čím položil základy fiktívneho a fantastického filmu. Táto raná dualita medzi dokumentárnym pozorovaním a snovou štylizáciou zostala prítomná vo francúzskej tvorbe dodnes.
V medzivojnovom období sa sformoval poetický realizmus, smer, ktorý do kín priniesol melancholické príbehy o osudovosti a sociálnej nespravodlivosti. Režiséri ako Jean Renoir či Marcel Carné vytvorili diela s hlbokým humanistickým presahom, ktoré predznamenali zlatý vek európskeho filmu. Skutočný zlom však nastal na konci 50. rokov s príchodom Francúzskej novej vlny (Nouvelle Vague). Mladí kritici a tvorcovia ako François Truffaut a Jean-Luc Godard radikálne odmietli akademické štúdiové pravidlá. Do popredia postavili „autorskú teóriu“, kde je režisér vnímaný ako suverénny umelec (autor) s nezameniteľným rukopisom. Ich filmy priniesli do kinematografie slobodu pohybu, prirodzené svetlo, improvizáciu a surový, civilný prejav.
Súčasná podoba francúzskej kinematografie ťaží z unikátneho systému štátnej podpory a tzv. „kultúrnej výnimky“, ktorá chráni domácu tvorbu pred dominanciou Hollywoodu. Vďaka tomu si Francúzsko udržiava pozíciu európskej filmovej veľmoci, ktorá dokáže produkovať rovnako intímne artové drámy, ako aj globálne komerčné hity typu Amélia z Montmartru alebo Nedotknuteľní. Francúzsky film zostáva synonymom pre intelektuálnu hĺbku, vizuálnu eleganciu a neutíchajúci experiment, pričom prestížny festival v Cannes každoročne potvrdzuje postavenie Francúzska ako duchovného centra svetového filmového umenia.